°°° Just live, baka! And enjoy your life! °°°

* Chcete být SB? * !!!REKLAMY!!! *

Sice to nejspíš vypadá, že jsem opět neaktivní, ale momentálně ve volných chvílích přepisuji a opravuji staré povídky ;)

Deidarovi pravé city

1. září 2009 v 13:06 | Aki |  povídky for me
od seesska
________________________________________________________________________________

*Akin pohľad*:
Už mám 16 rokov a rozhodla som sa, že sa pridám k Akatsuki. Som silná kunoich, takže mám na to pridať sa k nim. Prišla som tam a ako prvý ma zbadal jeden blondiak. Začala som veľmi rýchlo dýchať, pretože som sa hrozne bála. Nemala som na sebe ani masku, ani nič také čo by mi skrývalo tvár. Ten blondiak, v Akatsuki plášti pristúpil ku mne a zrejme bol pripravený na boj. Ukázal mi jeho ruky, že sa chystá niečo urobiť. Mal tam nejaké zuby a zľakla som sa. Vyzeral kvôli tomu ako pre mňa odpudivo. A ešte som si všimla aj to jeho oko. No fuj! Ten sa mi absolútne nepáči. Ja som mu povedala:


"Ja nechcem s vami bojovať. Ja sa chcem k vám pridať."
"Pridať?" to je taký blbý, že nepochopí čo chcem?:
"Áno...je na tom niečo nezrozumiteľné?" chytil mi ruky, ale mne sa to zdalo odpudivé. Zobral ma do ich sídla a nebála som sa. Všetci sedeli na nejakom gauči. Blondiak ma pustil a niečo pošuškal tomu chalanovi, čo mal na sebe samé piercengy. Ten sa na mňa otočil a usmial sa:
"Budem rád ak sa k nám pridáš, ale máme vlastné zákony. A budeš schopná plniť naše rozkazy?" znelo to divne:
"Samozrejme...veď preto som tu." Usmial sa a každého mi predstavil. Najviac ma upútal Hidan. Ostatných som si viac menej nevšímala a už vôbec nie Deidaru. To bol ten blondiak, ktorý sa mi hnusí. Nemám ho rada a to ho ani nepoznám. To je super...Pein mi ešte povedal:
"Takže...teba prideľujem do tými s Tobim. Tvoji spoločníci budú: Tobi, Sasori, Zetsu a Deidara. Takže zajtra dostaneš náš plášť a začneš trénovať s Deidarom." Nemala som nič proti, len ma hnevalo, že práve s Deidarom...

*Deidarov pohľad*:
To dievča je neskutočné. Je tak pekná. No ale v našej organizácií je len jedno dievča a na tú som zvyknutý. Neviem ako to zvládnem s ňou. Ani neviem ako sa volá. Čakal som kým vyjde von, pretože si dávala vraj náš plášť. A dnes s ňou musím trénovať. Aspoň ju viac spoznám. Keď prišla tvárila sa dosť kyslo. To vyzerám hádam tak špatne?

*Akin pohľad*:
Toto som si fakt nezaslúžila. Ja nemôžem Deidaru ani strpieť. Stále sa musí montovať do môjho života? Som tu len prvý deň a už musím zažiť vec, čo nechcem. Bohvie čo si o mne myslí. No dobre...už nejako to skúsim. Som predsa dobrý ninja. Kakashi ma toho veľa naučil. Deidara si pripravoval nejakých bielych vtákov, ktoré používal asi ako bomby. Tie papieriky vytvoria tie jeho hrozné ruky? No fuj...vedela som, že to nie je nič pre mňa. A počas boja ma stále provokoval:
"Ešte si mi nepovedala koľko máš rokov."
"To ťa nemusí zaujímať. Veď ty ma vidíš, tak typuj." Zatiaľ náš boj nevyhrával nikto. Bola som silným protivníkom proti nemu. Začal on, pokračujem aj ja.
"Hmm...typujem takých 13, pretože sa tak chováš."
"H...to hovoríš ty mne? Ty vyzeráš na 16, ale správaš sa ako malé 5 ročné dieťa."
"Tak pekne ďakujem milé dievča. To je pravda, že mám 16, ale to ako sa správam je už moja vec, nie?"
"To je pravda Deidara..." h...aký ironický.
"Ani si mi nepovedala ako sa voláš."
"Na čo ti to bude?"
"Ty moje meno vieš, tak na oplátku mi ty povedz tvoje."
"Tvoja chyba, že si chýbal na večeri. Každému som povedala svoje meno. Tak máš proste smolu." Takto moje meno nezistí, aspoň sa môžem tváriť, že neviem, že sa rozpráva so mnou. No v tom nás prerušil niekto a mala som sto chutí ho zabiť.
"AKIII....DEIDARAAA...je čas stretnúť sa s naším nadriadeným."
"Takže Aki áno?" pff...vďaka Sasorimu vie Deidara moje meno. A ja som sa tešila, že si z neho budem uťahovať. Bol stále tak blízko mňa. Akoby ma sledoval. Čo to so mnou stále má?:
"Hej počuj, ty ma sleduješ?"
"Nie ale volali nás dnu, tak hádam môžem ísť." Bože...on má na všetko výhovorku...
Keď sme vošli dnuka, tak sme počúvali čo náš pán od nás chce. Povedal nám jeho plány, ktoré sa uskutočnia o pár dní. Dovtedy mám voľno. A bohužiaľ aj Deidara. Zostal tam potom s nami aj Pein s Konan, ale ostatní odišli na nejakú misiu. Tak som musela stále trénovať s Deidarom. Mala som toho dosť a zašla som za Peinom:
"Pein...chcem sa ťa na niečo spýtať...prečo musím stále bojovať s Deidarom? Prečo si ma nemohol prideliť k niekomu inému?"
"Pozri sa Aki-chan. Ja tu dávam rozkazy. Ty ich musíš plniť a nič proti tomu nenamietať. Bude to tak ako som povedal. Ubližuje ti snáď? Každý dobrý ninja musí mať dobré ninjovské vedomosti. Ak si priveľmi slabá, budem nútený ťa odtiaľto vyhodiť. Nepotrebujeme tu slabochov ako si ty."
"Nejde o to, že som slabá. Spýtajte sa Deidari ako som na tom. Ale ja Deidaru nemám rada."
"Ak sem chceš patriť, budeš si musieť zvyknúť." Potom odišiel a ja som tam ostala sama. To je super. Musí byť na mňa každý taký zlý? Nikto ma neakceptuje. Každý si zo mňa uťahuje a neberie ma vážne. Toto mi ide riadne na nervy...

*Deidarov pohľad*:
Už prešlo pár dní a stále je to rovnaké. Aki-chan sa ku mne správa ako k niekomu menej cennému. Už toho mám fakt dosť. No nadišiel deň keď Sasori dostal misiu sám. Tobi a Zetsu museli ísť na spoločnú misiu a ja s Aki-chan. Tak sme išli. Aki-chan sa stále správala hnusne. Tak som sa jej radšej už nič nepýtal. Je moc silná a ešte by som od nej schytal. A ešte k tomu pôvabná. Veľmi pekná...a mne sa hrozne páči. Len nechápem prečo ma tak neznáša!
*Akin pohľad*:
Išli sme tak po lese. Pein nám vravel, že sa tu skrýva tajný ninja s pomocníkmi, ktorí špehujú našu organizáciu. Sliedila som s Deidarom po lese aj niekoľkokrát, ale nikoho sme nenašli. Povedala som si, že si sadnem pod strom. Keď ma Deidara videl ako oddychujem, iba pokrčil plecami a prehľadával les stále dookola. Nedalo mi to tak som sa spýtala:
"Musíš ich stále hľadať? Asi tu už nie sú."
"Ale sú, len sme slepý."
"Omyl...ty si slepý, lebo nevidíš, že tu nie je nič podozrivého." Vtom som len započula výkrik nejakého ninju a napadli ma. Nevedela som sa brániť, lebo to prišlo tak nečakane.
"AKI-CHAAAN!" skríkol Deidara a prišiel mi na pomoc. No napadli ho ďalší ninjovia zozadu a mňa tí druhí brali niekam preč. Nevedela som ani dýchať, pretože mi zapchávali ústa. Pokúsala som jedného do ruky, ale nepomohlo to. Akoby nič necítil. Potom som zistila, že sú to len drevené bábiky, ktoré niekto ovláda pomocou chakry. No nevedela som nič urobiť. Potom som len padala dole a skúšala sa nejako zachytiť o konár stromu, ale nebola som ničoho schopná. Zakryla som si radšej tvár a čakala kým spadnem, kým zomriem...
No keď som prestala padať, dala som si ruky z tváre preč a ten kto ma zachytil bol Deidara. Jeho tvár bola nesmierne blízko mojej tváre:
"D-deidara?"
"A čo si čakala, že ťa nechám zabiť sa? Teba by bola škoda...Aki-chan..." usmiala som sa a musím povedať, že za to mu veľmi ďakujem. A uvedomila som si, že jeho dlane nie sú také ako som si myslela. Sú citlivé a hebké, asi preto, že je umeleckým ninjom.
"Zneškodnil som ich čo najrýchlejšie ako som mohol. Potom som videl ako ťa nesú preč. Tak som hodil katanu na tú bábiku a ty si padala dole. Použil som celú svoju rýchlosť a zachytil som ťa. Viem, v tom šoku si nevedela ako sa niečoho zachytiť. No máš šťastie, že som bol naokolo."
"Hej to som mala..." začala som ho úplne inak vnímať ako vtedy. Všimla som si jeho úsmev. Nikdy sa neusmieval tak láskyplne ako teraz. Ten úsmev mi pozdvihol náladu. Nevedela som ako sa mu odvďačiť. Ninjovia boli zneškodnení a keď sme prišli pred sídlo...stáli sme obaja na mieste a nehnuli sme sebou. Ja som sa na neho otočila a on sa stále usmieval. Odvďačila som sa mu tak, že v tej rýchlosti som mu dala bozk na nos. On sa začervenal a otvoril prekvapené oči:
"T-to za čo?"
"Za to, že si ma zachránil. Alebo to nestačilo?"
"Hm...ani nie. Veď tvoja záchrana stojí viac." Ako som mohla odolať? Pobozkala som ho riadne na pery. No to bol dlhší momentík. Potom som prestala, ale on sa načiahol a pokračoval v tom.

*Deidarov pohľad*:
Bože...veď jej záchrana pre mňa znamená veľa a ona sa mi odvďačí tým, po čom som tak dlho túžil. Musel som ju ešte raz pobozkať a ona sa nestránila. To bol pokrok. Nikdy som nevedel, čo znamená slovo láska, ale Aki-chan mi ukázala čo to naozaj je. A to som ju len uvidel a už mi bolo divne. Cítil som sa tak viac...dobrým než som bol. Ja som vlastne bol vždy len zlým. Potom som chytil ruku Aki-chan a išli sme do sídla. Toto znamenalo, že sme konečne spolu. Ja som si až potom uvedomil, že sa celý čas červenám. Bolo vidieť, že som nič také ešte nezažil. Aki-chan mi dala ešte jeden bozk a odišla si ľahnúť. Urobil som to isté. Prešlo pár dní a už všetci členovia Akatsuki sa o tom dozvedeli. Bože, ja mám Aki-chan tak rád. Nech jej hocikto ublíži, je po ňom!

*Akin pohľad*:
Ja som taká šťastná. Vidím ako sa chveje keď ma len uvidí. Ja to cítim úplne rovnako. Keby ma nezachránil, tak by som ho tuším stále nenávidela. Nikdy som nič podobného necítila, ako je toto. Verím, že je ten pravý. Inak by to takto neskončilo...
Prešlo pár mesiacov a potom sa z toho stal rok. Stále sme boli spolu a už ma každý prijal takú aká som. Ako prvý, kto si ma všímal bol Deidara, ale ja som si to nikdy nevšimla. Vďaka nemu ma už každý akceptuje. V jeden deň som sa cítila hrozne. No Deidara bol stále pri mne:
"Čo ti je Aki-chan? Necítiš sa dobre?"
"Ja som v poriadku. Len nemám dobrú náladu."
"Hm...tak ja poznám jednu vec, ktorá by ti náladu určite pozdvihla. A dnes je ten správny deň."
"Správny deň na čo?" nech mi to toľko netají. Deidara ma pustil, postavil sa predo mnou a potom si kľakol. Niečo vybral z vrecka a bola to malá červená krabička. Otvoril ju a bol v nej krásny diamantový prstienok. Potom mi povedal:
"Vezmeš si ma, Aki-chan?" bože to mi naozaj zdvihlo náladu. A ešte ako! Vyskočila som a objala som ho tak, až spadol. Pobozkala som ho a povedala:
"ÁNO! Teba vždy!" potom sme tam chvíľu ležali. Nasadil mi prsteň na prst a maznali sme sa.
Ani nie o rok sme usporiadali našu svadbu. Takže sme obaja mali 18 rokov. Naša svadba nebolo nič veľkého. Bolo to malé v kruhu členov Akatsuki. No nemala som biele svadobné šaty, ale čierne, keďže sme Akatsuki a sme od iných iní. Pred oltárom sme si bez váhania povedali naše ÁNO. Všetci sa tešili, no neboli až tak nadšení ako my. Nebrali to ako niečo veľké a samozrejmé. Nikdy nečakali, že práve Deidara...pritom Pein už má dlhší vzťah s Konan a tiež uvažuje o svadbe. Asi ho to napadlo, keďže ja a Deidara sme tak učinili. Večer sme sa zabávali až do úmoru a potom sme sa vybrali do nášho nového domu. Bude to len náš dom. Môj a Deidarov. Už nebudeme žiť v jednom veľkom dome - sídle Akatsuki. Takže prišla na rad naša prvá noc...svadobná noc...noc plná milovania a našej lásky.

*Deidarov pohľad*:
Pomaly som ju položil na našu posteľ. Toto bude naša prvá noc prežitá spolu. Pomaly som ju začal vyzliekať. Ona mňa tiež. Robili sme to strašne pomaly. Potom keď sme boli úplne nahí, sa ma Aki-chan pomaly dotýkala. Jej dotyky boli tak jemné...a mňa z toho tak chvelo. Bol som z toho vzrušený. Potom som sa jej aj ja dotýkal. Tiež sa cítila tak dobre ako ja. Začal som ju bozkávať na krku, potom všade kde sa dalo. Potom som si na ňu pomaly ľahol. Dal som to do nej a potom to začalo. Robil som pomalé pohyby sem a tam. Neskôr to išlo čím ďalej, tým rýchlejšie. Aki-chan začala pomaly vzdychať a nakoniec keď to vyvrcholilo tak aj ja. Bola to najkrajšia noc v mojom živote. Ľahol som si vedľa nej a ešte sme sa chvíľu rozprávali:
"Aki?"
"Áno?"
"Páčilo sa ti to?"
"Samozrejme Deidara. S tebou sa mi páči všetko."
"To som rád. Aj mne sa to páčilo. Tak rozmýšľam. Prečo sme to neurobili skôr?"
"Ja tiež neviem...ale to je už jedno. Už sme svoji a máme naše životy spojené." To je pravda a som za to rád:
"Áno...to áno...milujem chvíle prežité s tebou." Usmiala sa a mne poskočilo srdiečko. Jej úsmev je to, čo na nej tak milujem. Aj za to aká je. Je pre mňa ako stvorená.

*Akin pohľad*:
Prešiel asi mesiac a ja som sa cítila strašne divne. Kvôli tomu som zašla za Konan a prekvapilo ma, že ona čakala dieťa. To by som na ňu nepovedala:
"Konan...ty čakáš dieťa?"
"Áno...som v druhom mesiaci. A čo sa deje tebe Aki...že potrebuješ moju pomoc?"
"Cítim sa hrozne...prešlo pár dní po tom, čo som sa milovala s Deidarom a začala som sa cítiť hrozne. Veľa som vracala a tak."
"Hups...veď ty si tehotná!"
"Č-čože? Ja a tehotná? To musí byť blbosť!"
"Nie, nie je...ver mi. Som na tom takisto. Mala by si to povedať Deidarovi."
"A-ale to nemôžem! On to dieťa nebude chcieť."
"Čo ty vieš? Uvidíš, dobre to dopadne. Kedykoľvek môžeš za mnou prísť a pomôžem ti."
"Aha...ja..." pomaly som odtiaľ odišla a po celej ceste sa mi krútila hlava. Išla som odpadnúť. Keby tam neprišiel Deidara, tak by som sa riadne buchla do hlavy pri páde na zem. Celou cestou ma bral domov. Potom ma položil na náš gauč a pýtal sa:
"Deje sa niečo miláčik? Takto si nikdy nevyzerala. Niečo sa deje..."
"Ja...no vieš..."
"Povedz mi to, inak si budem myslieť, že ma klameš a ja si to myslieť nechcem."
"Deidy...ja...čakám naše dieťa..." čakala som. Deidara vstal takou rýchlosťou, že som sa skoro pocikala. Pribehol ku mne a myslela som si, že ma udrie. No namiesto toho ma prudko objal a bol úplne vytešený:
"Bože, ani nevieš aký som rád! Naše dieťatko!" och...to ma dojalo. Jeho to potešilo. Tak to bude fajn...nikdy som si nemyslela, žeby Deidara tak scitlivel.
Prešlo 8 mesiacov a začala som rodiť. Pri pôrode bol pri mne Deidara a za to som mu veľmi vďačná. Ja som chcela mať dievčatko, ale Deidy chcel mať chlapčeka. Keď som porodila naše dieťatko, zistila som, že máme chlapčeka. Nevadilo mi to. Aspoň Deidara bol z toho úplne paf. Aj ja mám rada naše dieťatko. No a teraz sa o neho už doma staráme a volá sa Ruki. S Deidarom si strašne dobre rozumejú a za to som Deidarovi vďačná, že sa o naše dieťa tak pekne stará...možno mi bolo naozaj súdené zamilovať sa do niekoho, koho som najprv strašne neznášala...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.